Untitled

...Hoci i v tábore tzv. československý smýšľajúcich Slovákov prejavovala sa nespokojnosť s niektorými vládnymi činmi a najmä s účinkovaním Čechov na Slovensku, predsa len väčšinu nespokojnosti sústredila vo svojom lone slovenská ľudová strana, i keď bola ako čiastka čsl. strany lidovej súčiastkou vládnej koalície. Jej postup nebol preto vždy priamočiary. Významné bolo, že slovenská ľudová strana sa mohla venovať ľudu — na rozdiel od evanjelickej inteligencie, ktorá sedela zväčša v úradoch a na zodpovedných miestach, sústreďuj úc na seba často hnev ľudu za opatrenia vlády —, ku ktorému mal prístup prostredníctvom kňažstva, ktoré stratilo v nových pomeroch mnoho z bezprostredného vplyvu, aký malo za Uhorska. Opatrenia ministra Dr. Srobára v čase boľševického vpádu na Slovensko postihly i ľudovú stranu, a preto ona mala ešte viac príčin na nevraživosť a opozičnosť oproti režimu, ktorý predstavoval Dr. Srobár na Slovensku. Táto opozičnosť vyvrcholila v ceste Andreja Hlinku do Paríža v septembri 1919. Historikovi ťažko ešte vysloviť konečný úsudok o tejto ceste, konanej bez vedomia pražskej vlády a Slovenského klubu na diplomatický pas, vystavený poľským zahraničným úradom vo Varšave na falošné meno v čase, keď bol práve vznietený konflikt medzi Československom a Poľskom o Tešínsko. A. Hlinka odišiel do Paríža spolu s členom pražského Národného shromaždenia Dr. Františkom Jehličkom, kňazom, zvoleným r. 1906 v pezinskom volebnom okrese za slovenského poslanca, a bývalým profesorom teológie na peštianskej univerzite, vrátivším sa na Slovensko v nádeji, že dosiahne tu vysoké miesto v katolíckej cirkvi. Keď túto jeho žiadosť, podobne ako ani Hlinkovu na vymenovanie za slovenského patriarchu, nebolo možno uskutočniť ani s hľadiska štátnej politiky, ani cirkevnoprávne, zanevrel Jehlička na nový štát a, zdá sa, stal sa i zlým radcom A. Hlinku. Cesta A. Hlinku do Paríža cez Varšavu, Bukurešt a Rím prekvapila a Slovenský klub už 10. septembra 1919 podal na čsl. vládu o tejto ceste dotaz,...................